Choď na obsah Choď na menu
 


Spoveď

 

 

 

Spovedám sa Bože,

otče môj duchovný,

v srdci mojom horí,

na tisíc pochodní. 

Žiara, priam jak slnce,

            rudého plameňa,

roztopí na lávu srdce

        z tvrdého kameňa.

 

(Keď tak srdce páli

v mojom hrudnom koši,

Čo tak asi cítia

priatelia teploši?)

 

Spovedám sa Bože

-snáď to nie je zločin-

že som sa ponoril

do zelených očí

 

Spovedám sa Bože,

ak  to je veľký hriech

- odpusť mi ho Bože

alebo ma v tom nech...

Horím veľkou láskou,

s dymom*

      k oblakom sa nesiem,

oči s čiernou páskou,

možno na zem tresknem…

Snáď jak pary sírne

zostanem sa pri zemi,

oči vypálené,

mozog vymetený,

celkom otrávený .

 

Až na zem dopadnem,

ako z múru tehla,

a horúci plameň,

- vytryskne - až z pekla!

A ak nedopadnem,

tak vo vzduchu zhorím

na kusy sa rozletím

ako meteorit.

 

Jedna blbosť padne

-to sa občas deje...

ale ak do trávy

potom z kravám zle je!

žalúdok netrávi

a vodka je na dne,

to sa predsa stáva.

-neskosená otava,

každú jeseň zľahne.

Suchú trávu potom

chalani podpália,

ak aj nie na ohni,

na láske sa spália.

 

Tak to teda zhrňme-

čo sa vlastne stalo?

Oheň čo som  dusil,

s trávou prehorelo.

 

Koho opisujem?

-krásku – puberťáčku,

mladú, drzú šťandu

v živote prváčku.

Malú záškoláčku,

prejde či prepadne?

Ako v tvrdom svete

babula dopadne?

dneska život „žerie“

a zajtra má sračku.

 

V tom je môj veľký hriech

Bože môj večitý,

moja duša v riti,

krígeľ citu plný,

a jeden blbec

     láskou na mol spitý.     

 

Spoznal som prekrásnu buchtu,

Veronka sa volá,

tá ma ľudia zblbla,

sťa jedného vola!

 

Myslel som, že poznám život-

a to-

    sloní......chobot!

Pri nej som uvidel

      čo vidí aj slepý,

jak ľahko, nežne,

                     bežne...

debilnejú chlapi.

 

Vyčítam ti bože,

 čo každá sliepka kotkodáka,

že chlapom s dal rozum

                       - do čuráka !

 

 

Keď chlapom do vtáka,

Kde ho má potom ona ?

Robí vtákoviny

    čo zrazia aj koňa!

Preber ju už bože,

hoc aj dynamitom -

prečo to odkladáš

- na neskôr,

     na potom?!!

Tak potom...

na to ti neskočím!

ak tie hnedé očiská

  možno viac nezočím,

 

Ja sa ti spovedám

  a čo na plat ...

dušu si zapredám

a zas mám sám zostať ?

Tak teda bože môj,

kašlem ja na spoveď,

za tou dievkou,

len tak, - lebo medveď.

 

O čom bola báseň

písaná bez slohu?

O tom, že chcem povedať bohu:

Nebuď pes!

„A ak psačky čuráš ,

    nad ňou prosím, nepodvíhaj nohu...“