Spoveď
Spovedám sa Bože,
otče môj duchovný,
v srdci mojom horí,
na tisíc pochodní.
Žiara, priam jak slnce,
rudého plameňa,
roztopí na lávu srdce
z tvrdého kameňa.
(Keď tak srdce páli
v mojom hrudnom koši,
Čo tak asi cítia
priatelia teploši?)
Spovedám sa Bože
-snáď to nie je zločin-
že som sa ponoril
do zelených očí
Spovedám sa Bože,
ak to je veľký hriech
- odpusť mi ho Bože
alebo ma v tom nech...
Horím veľkou láskou,
s dymom*
k oblakom sa nesiem,
oči s čiernou páskou,
možno na zem tresknem…
Snáď jak pary sírne
zostanem sa pri zemi,
oči vypálené,
mozog vymetený,
celkom otrávený .
Až na zem dopadnem,
ako z múru tehla,
a horúci plameň,
- vytryskne - až z pekla!
A ak nedopadnem,
tak vo vzduchu zhorím
na kusy sa rozletím
ako meteorit.
Jedna blbosť padne
-to sa občas deje...
ale ak do trávy
potom z kravám zle je!
žalúdok netrávi
a vodka je na dne,
to sa predsa stáva.
-neskosená otava,
každú jeseň zľahne.
Suchú trávu potom
chalani podpália,
ak aj nie na ohni,
na láske sa spália.
Tak to teda zhrňme-
čo sa vlastne stalo?
Oheň čo som dusil,
s trávou prehorelo.
Koho opisujem?
-krásku – puberťáčku,
mladú, drzú šťandu
v živote prváčku.
Malú záškoláčku,
prejde či prepadne?
Ako v tvrdom svete
babula dopadne?
dneska život „žerie“
a zajtra má sračku.
V tom je môj veľký hriech
Bože môj večitý,
moja duša v riti,
krígeľ citu plný,
a jeden blbec
láskou na mol spitý.
Spoznal som prekrásnu buchtu,
Veronka sa volá,
tá ma ľudia zblbla,
sťa jedného vola!
Myslel som, že poznám život-
a to-
sloní......chobot!
Pri nej som uvidel
čo vidí aj slepý,
jak ľahko, nežne,
bežne...
debilnejú chlapi.
Vyčítam ti bože,
čo každá sliepka kotkodáka,
že chlapom s dal rozum
- do čuráka !
Keď chlapom do vtáka,
Kde ho má potom ona ?
Robí vtákoviny
čo zrazia aj koňa!
Preber ju už bože,
hoc aj dynamitom -
prečo to odkladáš
- na neskôr,
na potom?!!
Tak potom...
na to ti neskočím!
ak tie hnedé očiská
možno viac nezočím,
Ja sa ti spovedám
a čo na plat ...
dušu si zapredám
a zas mám sám zostať ?
Tak teda bože môj,
kašlem ja na spoveď,
za tou dievkou,
len tak, - lebo medveď.
O čom bola báseň
písaná bez slohu?
O tom, že chcem povedať bohu:
Nebuď pes!
„A ak psačky čuráš ,
nad ňou prosím, nepodvíhaj nohu...“
