Hukot v ušiach
Hukot v ušiach,
v duši prázdno,
chlad,
pustá dlaň.
mám tisíc chutí plakať,
bez príčiny smiať sa,
či bezducho hľadieť, mlčať…
…..krutá daň.
mám tisíc chutí plakať,
však ticho ležím,
hľadím do stropu.
Urovnávam svoje prázdno v skrini -
pekne na kopu.
Kopu čo ma dusí,
škriabe,
utápa….
rúca sa,
zabíja!!!
Tá kopa sa mi hnusí,
trhá ma na kusy-
to nemôžem byť ja!
Tu zrazu svetlo
na konci tunela,
konečne – lampa už dotlela!
Túžený východ z jaskyne…?
nie....
Fatamorgána...
v studenej posteli,
z olova periny,
spím až do rána.
Plamienky vo vánku
hasnú, umierajú,
plynové lampy
v jesennom vetre
sa ľahostajne hojdajú....
Blúdiace myšlienky
skladajú sa v verše,
verše čo počul som
.....boli ako moje
-je v nich smrť,
aj život.
pekne vedno,
ruka v ruke sú oboje.
Do noci hučí
tupý tlkot srdca.
Hlúpy zvuk,
bez konca,
bez začiatku,
nekonečný – pre mňa – ťuk,ťuk…
Tá istá posteľ
pustá a nevľúdna
až nastane prítmie
ma bezcitne ku sebe privinie.
Je ako hrob,
mohyla samoty,
ráno ma vypľuje späť do reality.
Nemôžem lásku dať,
hoc mám jej plné hrste,
viac než dokážem uniesť,
kam ju mám odkladať ?
hoc práve som na ceste,
k milovanej ho však
nemám šancu preniesť.
Život bez lásky
je hlboká studňa,
do zeme diera.
Na takýto život
sa často umiera.
Láska, láska,
ten prašivý cit!
Chcem ťa mať,
v tebe byť
teba chcem vlastniť!
Láska to je vlastne
otroctvo, poroba
človek píše básne
na tému "choroba"
človek ňou ochorie,
srdce bije na poplach!
do kapsle úderník sa vryje,
podpáli pušný prach.
a nad ránom,
s poslednou kávou,
povie láske áno,
a nechá si ju prejsť - hlavou.
Nejde mi o prestíž,
nejde mi o sex,
nejde mi……o čo teda ?
chcem ťa proste,
jak malé decko hračku mať,
tak mi treba !
Túžim po tebe,
jak hladný po chlebe,
jak smädný po vode,
jak
po modrom nebi vták.
.. zas sa blíži mrak,
topí sa v slnka žiari,
než ku mne príde, oblak sa vyparí.
Bože jak rád
bych z neho rosou
ovlažil ti nežné ústa.
každé ráno
áno,
áno,
áno.
A nie! – Bože, prečo zase nie?!?
Nenávidím toto tvoje zvolanie!!!!
A skončilo to tam kde začalo.
Niéééééééé !
Takto sa to skončiť predsa nemalo!
Prečo to nabralo taký trend?
Ja som chcel predsa Happy End !
A tak opäť volám pánu Bohu !
Bože ja dám ti za úlohu,
vymeň mi osud,
zažeň tieň,
vráť mi späť do očí jas!
Chcem žiť,
prežívať každý deň,
a tešiť sa na ten ďalší zas,
na slnko, na modrú oblohu.
Však – ber to ďas !
Tieň je len vtedy,
keď je jas!
Keď si mi slnkom jediné ukázal,
dal si mi vidieť krásy jeho žiar,
dal si mi zočiť jeho druhú tvár,
a znať, že spáliť môže toho slnka žiar.
Na to božské slnko nefunguje kalendár,
najlepšie vraj zohrieva, keď je jar...
Tu však je plné nebo chmár,
po oblohe sa sem a tam
bezcieľne tárajú,
rozokľaté hory
staré, šedé šaty
oblohe trhajú.
opäť ich však šije
mrzutý Perún
niťou z bleskov.
občas mu ihla zatne do zeme,
ktosi zomrie
ticho,
bez slov.
Búrka raz skončí,
čo však bude potom,
slnko ?
mesiac ?
hviezdy ?
a či čistá, hlboká, čierna tma
je za Perúnovým plotom ?
Možno,
azda...
snáď..
...zbožné prianie...
pohľad do hĺbky tvojich očí...
http://www.youtube.com/watch?v=zqsja5kU9gM
