Noc
Je hlboká noc.
Aj hviezdy sú už unavené
nado mnou má tiež moc
a aj ty.
Kto si...
cítim
no....že si tá...,
tá, čo som...
po ktorej srdce moje pišti
Cítim,
že aj ty vieš, kto som ja.
cítim,
a nedá mi to pokoja
že moja duša
nie je už moja
a pritom ja v nej cítim !
Cítim čo ústa povedať sa to boja,
Z tých úst cítiť len nechutný zápach.
hnilobný pach dávnych snov,
čo rozpadli sa na prach,
snov,
čo v hlbokom trasovisku času hnijú.
snov,
čo celkom mŕtve
a predsa stále ešte žijú.
Sen – zombia
čo dušu ničí
telo ubíja.
Tenká fólia
medzi nami
Ty i ja
So svojimi snami
A každý z inej strany
Kto si len tuším, cítim
Snáď je to poplach planý
či a snáď tej šance za uši sa chytím.
Páliš, jak slnko moju hlavu v lete,
tak nevyhnem sa úpalu.
hlava bolí,
hučí,
jak po ebriete.
Srdce, sťa kladivo bije
o kosti lebky
jak železné srdce o bronzový zvon.
Hluk vnútri udržuje
pocit tekutej eufórie.
čo pomaly,
pri každom prikývnutí hlavou,
sa trochu vyleje.
Po láske stratenej,
po premrhanej šanci
bolí vždy viac a viac!
Si tá, čo som chcel pre seba
po nociach pozerať sa na mesiac
a hviezdy unavené
si tá, čo nado mnou má moc
si moja životná potreba ...
však ozvena mi vracia:
„netreba.....netreba......netreba...“
... ja ťa však ľúbim a žijem pre teba.
kým duša moja neodíde do neba.
