Choď na obsah Choď na menu
 


 

Noc

 

Je hlboká noc.

 Aj hviezdy sú už unavené

          nado mnou má tiež moc

                      a aj ty.

Kto si...

    cítim

    no....že si tá...,

              tá, čo som...

po ktorej srdce moje pišti

Cítim,

           že aj ty vieš, kto som ja.

cítim,

 a nedá mi to pokoja

    že moja duša

           nie je už moja

a pritom ja v nej cítim !

        Cítim čo ústa povedať sa to boja,

Z tých úst cítiť len nechutný zápach.

   hnilobný pach dávnych snov,

          čo rozpadli sa na prach,

snov,

    čo v hlbokom trasovisku času hnijú.

snov,

         čo celkom mŕtve

                 a predsa stále ešte žijú.

Sen – zombia

        čo dušu ničí

                  telo ubíja.

Tenká fólia

    medzi nami

        Ty i ja

So svojimi snami

   A každý z inej strany

 Kto si len tuším, cítim

 Snáď je to poplach planý

či a snáď tej šance za uši sa chytím.

Páliš, jak slnko moju hlavu v lete,

tak nevyhnem sa úpalu.

hlava bolí,

hučí,

jak po ebriete.

Srdce, sťa kladivo bije

o kosti lebky
 jak železné srdce o bronzový zvon.

Hluk vnútri udržuje

     pocit tekutej eufórie.

čo pomaly,

pri každom prikývnutí hlavou,

sa trochu vyleje.

Po láske stratenej,

po premrhanej šanci

bolí vždy viac a viac!

Si tá, čo som chcel pre seba

po nociach pozerať sa na mesiac

    a hviezdy unavené

          si tá, čo nado mnou má moc

    si moja životná potreba ...

však ozvena mi vracia:

      „netreba.....netreba......netreba...“

... ja ťa však ľúbim a žijem pre teba.

 Si môj sen , čo budem snívať 

kým duša moja neodíde do neba.