Maľovaný svet
Namaľoval som si svet,
iluzórna krása...
Neber mi ho, Bože späť,
farba rozpatlá sa!
Maľovaný krásny svet,
realita žiadna.
mesačný deň,
za tmou sa točí kvet,
za tmou sa točí kvet,
obloha jasne tmavá
vzduchoprázdna.
Kraj sa topí
v mokrých lúčoch mesiaca
v mokrých lúčoch mesiaca
tieň bútľavého stromu
sa oráčinou hrboľatou,
brázdami rozťatou
blatom poľa potáca
brázdami rozťatou
blatom poľa potáca
Tam sova svoje veľké oči klopí.
Taký – je môj celý svet...
ach,... Bože, kde to žijem?!
Prečo,
kam spejem
a čo tam chcem?....
Čo o svete vlastne viem?
Čo tu robím,
prečo,
začo,
načo,
s kým....
Sním o nej,
s ňou,
s tou –
áno,
no...
len
a len-
sám neviem
a, a, a, a,...
ale je to len
- sen.
od nereálne ďaleko,
všadeprítomný
všadeprítomný
ako smrť.
Tú vzdialenosť nepoznať,
no zmeniť možno radikálne –
snáď žiť ďalej nieje márne
Nie, nesiahnem po tejto možnosti.
Nechcem ešte v zemi
rozložiť kosti.
To len tak rozmýšľam,
nehľadám východisko,
a život ma hryzie,
večne hladné psisko.
K ničomu je vysnívaný život v oblakoch,
s prázdnymi rukami
ťažko byť dobrákom –
keď dávaš lásku
môžeš ostať žobrákom,
lebo lásku platia láskou len v maľovaných snoch.
Aj sen sa dá priblížiť,
mať príčinu ďalej žiť,
no ak sa pohneš,
spravíš krok,
hoc do neznáma,
( aj keď zdá sa známa! )
nesmieš už zaváhať, zastaviť!
Môžeš tým ublížiť....
Stojí ti to za to,
je mlčanie ZLATO ?
A či ten krok
nebude krokom do tmy
ničoty
do prázdna?
Láska býva často zrádna...
Sťa váhavý strelec
čumím na cieľ,
jak bez ducha.
Môže sa ti zdať
-duševná porucha...
však do kože
nemôžem sa stať !
Je mi tesná
všade praská.
Do kože ma vtesná
možno tvoja láska.
ak pravda jej nebude tesná
nezmysel !
Zmestíš sa – bo na spúšti mám palec a Ty si môj cieľ.
