Choď na obsah Choď na menu
 


Keď ja raz zomriem,
sa rozplynie všetko krásne.
Skončí sa zmysel týchto viet,
stratí sa význam básne.
V ten deň
zanikne časopriestor.
a v batohu mojich spomienok
                               ostane iba vietor
 
Až ja raz odídem do večnosti.
telo mi strávi čierna zem,
a znechutená v zlosti,
že horký som jak blen,
poláme moje kosti.
Nebude žiadny večný spánok.
v neustálej blaženosti.
Len sychravý, studený, jesenný vánok
mrholenie do topánok.
 
Keď ja raz zomriem,
zanikne celý svet.
Nebude pohľad tam,
a ani pohľad späť
Začne sa nový deň.
hneď, čo sa skončí táto párty
začne sa nová,
a ďalším gemblerom
   život rozdá zas celkom nové karty
Hra začína znova.
Bank drží v rukách čas,
ten starý, slizký vydierač!
A do kresla zasadol zas
                        nový protihráč.
 
Smelo pozerá sa do sveta
jak točí sa ruská ruleta,
Vo víre divokom hlavy kosí
a hráči tancujú po skle bosí.
Hora sa rúbe – triesky a piliny
lietajú na všetky strany.
Nik nezná dňa ani hodiny...
keď nad nim sa zletia vrany.
Duša dorezaná o ostré hrany
a soli plné rany,
vykľuvané oči
celkom zmysluprázdna
myseľ toho blázna
viac do prázdna
nevykročí....
   
Až raz zomriem,
raz sa to stane,
stanem sa vetrom,
a len tak nenápadne
prejdem ti svetrom.
Vo vlasoch pristanem
do očí ti nazriem,
abych ti splnil každý sen
ktorý v nich zazriem .
 
Do uší zašepkám ti svoje básne:
O smutnom živote,
i tom, čo je v ňom krásne,
svetle aj temnote,
že nie vždy rovnako je slnko jasné.
slová o vysokej hodnote,
slová dobré,
                zlé,
                milé
                nepekné
                uštipačné
i slová celkom duchoprázdne.
 
Stanem sa tvojim dychom,
    duše vánkom,
             silou slov
pestrofarebným jasom
      zvonkohry tvojho smiechu.
Budem ti vzdychom.
Prevediem ťa spánkom:
odvaniem kopu ťažkých snov
i nepríjemných slov.
Chcem s tvojim hlasom
hrať sa len tak – pre potechu.
 
Vyletím na strechu
a na rúre komína
na jej hrdzavom plechu
zahvízdam – ja, Meluzína:
juchúúúúúú
     juchuchúúúúúú
v bláznivej piesne echu,
tam budem rozjímať
o vine a hriechu.
 
Budeš môj pevný bod
keď budem svetom hýbať
kývať ním sem a tam,
slnka lúč ohýbať
A života šifry tajný kód
viac nebude mi chýbať
   
Stanem sa prievan,
čo vŕzga pántami,
                  búcha oknami,
rozbíja vázy s kvetmi.
Čo sviecu sfúkne,
a nedovolí zapáliť ti zápalku
no rozfúka požiar
 z odhodeného nedopalku.
dohárajúcich citov,
       stratených snov,
                  konfliktov,
myšlienok pomaly strácajúcich význam
v hustnúcej hmle medziľudských vzťahov..
Stanem sa prúd tepla nad pecou,
čo vlní v okne záclonou
bezvýznamný závan
 
Budem nežný závan,
čo prejde ti perami –
stanem sa tvojimi slovami.
                                   Nežnými,
                                         milými,
                                         láskavými,
                                 I nahnevanými,
                                            smutnými
 
Trúfnem si aj
rozfúkať padáčiky púpavy od stráne,
      prenesiem ich nad potokom
          a potom...
krásne sny zavesím na ne.
Budem ich ku tebe unášať
keď ráno bude nočné lampy
                    ranná zora zhášať.
  
Snáď budem víchrica, uragán...
čo dokorán
        otvára brány,
           zametá stromami
                 a často aj zraní,
i vetrík,
    čo pofúka potom rany ...
 
To sa stane v jeden krásne daždivý deň,
keď od cintorína
           Pri zemi ťažká vôňa rána vanie,
za závesom hmly,
      na krížoch srieň
        kvetmi vyzdobená vitrína
nevrhá tieň .
....Deň ako stvorený - na umieranie....
žijem tu iba preň
  
Až raz aj ty zomrieš,
staneš sa slnkom a nado mnou vstaneš,
Rozsvieti sa celý svet v tú chvíľu
               ty dodáš mi silu,
a nasmeruješ moje kroky,
                           na celé roky,
                                   celé veky
Až do konca sveta
              pri mne budeš.
Roztopíš ľadové diamanty v mojej duši,
premeníš ich na slzy
          rozplakanej oblohy.
V korunách stromov budem plávať
   vyzerať a zas pred tebou sa schovávať.
Až raz, naposledy aj moje slnko zažiari
a spolu s vetrom v zničujúcom požiari
zaniknú navždy.
        ... Ba možno nie.
Snáď vstanú z popola na božie volanie
      Phoenix zas ožije,
               mladý,
                 silný,
                   zdravý.....
 
Však ty ešte nebuď slnkom,
abych ti mohol zas a zas
sfukovať snehové vločky z rias,
prečesávať ti vlasy,
      odfúknuť ostré klasy
                           spod nôh,
a po šepky sa modliť,
   nech na ťa opatruje dobre Pán, Boh.
           
Ty ešte nebuď prosím slnkom,
            bych ťa tešil jarnou piesňou,
čo zapískam na píšťalke z tŕstia
a dažďom rytmus vybubnujem
na tvojom okne - správou hlásnika.
Tú, čo každý kohút kikiríka:
Že milujem, nilujem, milujem
hluchého slepca láskou výtržníka!
 
Až ja raz zomriem,
až sa to stane,
    môcť budem
          jak prvý raz
objatím brať si z tvojich krás
Bože ! Pre Tvoje zmilovanie!
Stokrát sa po tebe obzriem
Keď zavaniem.
    v jemnom prúde
         sa budem chvieť, snáď triasť,
keď budem hladiť každučký tvoj vlas!
 
A možno až zomriem
a stanem sa vetrom,
skazený život Parom vezme,
ostane všetko ako dnes
Kam sa len obzriem
tisíce kilometrov.
pustatina prázdna v lete – v zime ...
Samota hrozná, strach a des!
Ruku si podám so svätým Petrom
až budem míňať bránu do nebies,
keď to raz príde, že budem vetrom.
 
Až raz ja zomriem
môže sa stať,
že budeš kráčať večerným mestom
a zrazu kamsi zmiznú všetci ľudia.
Vtedy ťa uzriem
a budem sa chcieť s tebou hrať.
Lístie v krútňave pred tebou hnať
šedivou, slnkom rozpálenou cestou
Snáď farebné lístky jesene
v  tebe vzbudia smútok
                 pre noci zbytočne bezsenné ..
Až raz ja zomriem ...
 
Kol teba budem víriť, tancovať,
alebo len ticho prechádzať,
denne či bdieš, či spíš.
V zime nakopím plno vaty
Až sa pošmykneš
         nech sa neudrieš
          ak na zem spadneš....a ty
ma pritom vôbec neuvidíš.
No aj tak budem vždy pri tebe stáť
       tebe do priazne sa budem vtierať.
  
Budem sa snažiť votrieť do tvojej priazne,
bude mi pri tebe tak, ako dnes, krásne,
užijem si neskutočnej bázne.
A ....nič!
Aj naďalej budem po tebe len túžiť,
aj naďalej budem sa pre Teba len súžiť
 
Si dôvod jediný,
          prečo tu som a ešte stále žijem,
budem mať ďalej z toho depresie
a moje sny, tak ako stádo bĺch
dušu mi dohryzú a ujdú do kroviny.
            utečú,
Dúškami vlastné slzy pijem
a týždne sa v bolestiach vlečú
Bo budem pre teba menej, než vzduch
bez ktorého sic nemôžeme dýchať,
však cenu jeho nie sme schopní vnímať...
A ja raz ozaj zomriem ...
Nebudem tu večne,
Nebudem písať ti už básne
Z tabule histórie svoje meno zotriem
a neuvidíš viac moje oči
                     za tvoj pohľad vďačné
Až raz ja vetrom sa stanem.
 
Nakresli mi cestu,
dlhú, kľukatú - do neba.
Budem sa odtiaľ dlho – dlho dívať,
na teba.
Tvoje plachty nezostanú bez vetra
a tvoje city snáď raz niečo zavetria
že vietor je tvoj kamarát.
Že to je niekto, čo má ťa veľmi rád .
Prekresľuj stále moju cestu do neba,
Bych mohol po nej letieť
a nezostal sám...bez teba,
...celý bez seba .
 
Nakresli mi cestu
ktorou dym sa k mrakom uberá,
Vyberiem sa na veternú púť,
kam slnko pozerá,
smerom k dávno určenému miestu
sám svojimi silami musím dobehnúť
keď tréner hodí mi do ringu uterák....
 
A možno si to nikdy ani nevšimneš,
veď ako ticho chodím vieš.
Takmer tak ticho, ako duch .
Snáď preto som pre teba
                           menej, než vzduch..
 
 

http://www.youtube.com/watch?v=xZ-oqsUrJ6w&feature=related