Choď na obsah Choď na menu
 


O sebe – alebo
„básnická rozcvička“
 
Píšem básne sporadicky...
keď sa strápim pre kočku,
„abo mi je na kočku“
proste vždycky,
keď sa cítim poeticky,
                       polemicky,
                             suicídne
                     či solídne
                          - nekroticky...
         fantasticky fanaticky,
        mikro , či makroskopicky .
Napísal som trochu toho,
takého , ba i takého
ak je zlé - aj to je mnoho !
    písal som pre hocikoho...
bez zásluhy - bez ničoho-
     proste, len tak,
často iba zo zábavy,
     tešiť dievky - teda: baby.
 
potom moje básne
písané pre nič-
                za nič,
boli krásne -
                     prázdne...
teda o nikom
              a o ničom.
 
niekomu ulahodili -
pokiaľ som bol k nemu milý,
kto ma nasral,
ten to posral!
rýmovane som ho dostal....
 
v škole
   som písaval konštruktívnu kritiku,
na tú našu školu velikú,
na väčšieho direktora
primerane väčšia bola-
stalo sa to hlavne vtedy,
keď si na mne vylial jedy.        
 
raz za čas
        so mnou si potyká,
keď príde medzi nás
       rýmovaná politika.
Vtedy nastupuje zas
        objektívna kritika.
Najlepšie ostrí sa môj bjektív kritický ,
..... keď vypijem si zopár pív.
nie , že by to bolo vždycky ! 
Netreba mi jesť železných pilín -
zo Steina železný som jak Stalin !
..a k zemi tiaha ťahá ....   
                .....aha !             
 Veď som Fero - Magnetický!            
 
A keď nemám prachy
       ani na jedenie,
tak do Rý-íma pošlem
v robote vedenie.
A prachov - tých je vždy málo !
Preto je vedenie v tom Rý-íme
                        ...na stálo...
 
Písal som aj o sebe ,
to keď mal som ťažký spánok ,
keď mi hen z odkvapu
                              tieklo do topánok.
Trápil som sa ja ťažkými snami
aj keď som mal - proste za ušami ,
maslo som mal na hlave ,
                   teda po chlebe nie na chlebe...
 
Aj teraz chcem napísať -
pre Niekoho,
prekrásneho,
     úžasného,
rozkošného-
pre niekoho , čo mi "reže",
no nedá sa...
predo mnou sú hrubé mreže :
nejde mi to z klávesnice
                      klábosnice.
 žiadne dobré rýmy
     vyťahať von za ušnice
                             či za štice!
Veď si strhám
             aj mozgové závitnice !
 
...Hurá! Naskočil mi mozog
         Múza !
              doňho kopla-
          hrúza!
               Udrela sa!
skríkla: „jáááááj !“ ,
          ja: „opláááá !“
Ja som tvrdohlavý!
Nieje len tak kopať
          do tej mojej hlavy...
Chúďa múza – udrela si nohu!
A v tej mojej hlave nechala podkovu...
Teraz budem miesto múzy
       behať dlhé trate!
Z tej predstavy,
            a z tej hrúzy,
                padajú mi gate !...
budem tárať tak dve na tri
  koľko dovolia mi tretry.
 
A tak začnem písať novú báseň,
pekne odznova –
dúfam , že vydrží bázeň,
i tá podkova.
A ak nie,tak tú potvoru
nechám spraviť z antikoru
nechám z neho spraviť - veru
        chromovú do sveta dieru !