Choď na obsah Choď na menu
 


 

 

Polemika o zmysle zmyslov
 
Prečo píšem svoje básne?:
je mi pri tom proste krásne!
To, čo väzním v hĺbke duše,
pritom sám som neslobodný,
bo tlačí ma to,
jak zrelý plod,
hlásiaci sa na svet,
                    na život.
Hoc by mi to bolo katom,
v tele citom opojenom, sťatom,
z neho vyletieť chce,
    sťa šíp ohnivý s kuše,
na život dlhý niekoľko dní
a potom jeho plameň zhasne.
Trochu smutne,
             trochu strašne.
 
Chcem dať svojim veršom
      konkrétnu podobu,
veď sú vždy písané
                pre nejakú osobu !
Ja viem,
 povieš si:
„Tak to je choroba.“
keď zo všetkých žien
si to TY,
tá „istá osoba“.
....istá
    tak to asi nie ?!!!
nie si sebaistá
 to cítim,
hoci nahlas nepoviem...
a vôbec nie istá
- o teba sa trasiem.
Vôbec smelý niesom
na hlasivkách mám okovu
ktorou sú stískané
keď Ťa vidím
         – nedostanú sa k slovu.
 
Tak slyš:
od kedy som do teba blázon,
od kedy vidím ťa na každom kroku
chodiť,
      bežať,
            stáť,
...vidím...
ten prelud veľmi rád
Len ty, a viac mi netreba!
mám ťa, jak triesku v oku
slepý pôjdem za tvojim hlasom,
za tvojim dychom
                  keď spíš..
 
 
Tú triesku vytiahnuť je nebezpečné,
tá trieska ostať musí v oku večne!
Mám s trieskou oko...
síce slepé,
neuvidí viac krásy sveta.
Je ti otrokom,
srdce mu pre teba tepe
si preňho svätá.
 
Však mám druhé oko, čo niečo tuší.
To oko vidí celý svet oko - litý,
a ako svedok očitý,
vraví, že nebezpečná si ty,
Vidí svet, plný tých,
čo chceli by ťa dostať „na lopatky“...
bojí sa skokov vysokých,
a tvojej nízkej latky.
To oko ráno vstáva znavené
bo preň sú všetky noci prebdené!
To oko nemá oddychu,
stále – stále
sleduje ťa potichu,
sliedi za každým tvojim krokom-
ty nikdy nie si sama,
si so svojim otrokom!
 
Mám ešte uši –
však jedno z nich čuší.
Hluché, ako peň...
Aj v ňom trieska trčí,
no nepichá, nebolí,
netrápim sa preň.
Trieska v uchu frčí –
                   o rok – ako dneska.
Najkrajšia to trieska v okolí!
 
Však druhé ucho striehne,
či sa niekde niečo nehne!
To ucho nezná odpočinku.
Striehne na pohyb neopatrný,
na zákerného lovca,
i – prosto na všetko...
čo skrýva sa v spoločenskom tŕní,
si pre vlka ovca,...
            ovca biela
                     čierna
        milovaná, verná   
 
To druhé ucho funguje jak radar –
zaujíma ho každý, koho ty máš rada.
Zaujíma ho otec, matka, sestra, brat,
zaujíma ho človek,
komu chcem dať mat,
zajíma ho čokoľvek,
čo kde – kto vyzvoní,
na poplach bije
       kladivkom na nákovku,
možno mu odzvoní.
V tomto uchu –
     nech sa deje,
             čo sa deje –
stále hučí: „Zle je !
                      Zle je !“
V ktorom uchu
       je porucha sluchu ?
 
A hmat ?
Hmmm...až vrieskam !
pod nechtom každým,
                je tá istá trieska !
Všetko čo chytím,
          teba v tom cítim.
aspoň tu si poviem jasne –
     všetky prsty vravia jednohlasne:
keď ju cítime, sme šťastné !
 
Chuť zas,
    tá s tým nemá prácu.
Hoc si na zožranie,
    nedal som jej šancu.
 
Ostal len posledný zmysel,
a vlastne tiež „ne - zmysel“.
Aj ten je pomýlený
vôňou tela božskej ženy,
vlastne
     dievky krásnej.
Polka čuchu cíti
     jak z nej letia feromóny,
jak Gašpar na niti plašia sa hormóny,
a podvedomie vie hneď
     na čo je stvorená,
ako to urobiť,
by z dievky bola žena ?!!!...
Druhá polka ostrí,
v lufte cíti zradu:
„Aj druhí vycítia
    babu na parádu“.