Hra
Venované kolegyni Ľubici Valentovej,
ktorej vek sa prestal rátať od čísla 33 ...
... poď sa so mnou hrať!
Chcem byť len tvoj kamarát !
Pobaliť si do krabičky
vedierko, lopatku a formičky,
priniesť na tvoj piesoček.
Postavím ti strašidelný hrad -
môžme sa v ňom potom spolu
veľmi krásne báť!!!
Spravil bych ti veľmi rád
jaskyňu aj draka - niekde v skalke.
prídeme k nej rýchlo , snáď...
bláznivo a bez slov
na mojej trojkolke.
Postavíme železničnú trať
po zemi, ponad kaluže,
aj pieskoviska púšťou.
Prinesiem tam aj vláčik,
vláčik-náklaďáčik
plný mojich najtajnejších snov.
Láska moja, poďme sa už zahrať !
Prebrať celý jeho náklad.
Nájdeme v ňom zlatý poklad -
nemám naň
však žiaden doklad,
že som platil daň.
Priveziem aj dva vozíčky,
Jeden veľký a druhý maličký,
by sme dáky povoz mali.
Skúsime zrátať hviezdičky -
len by tak netancovali !
Spravíme zlatú čiaru
Perom lúča slnečného
stádo rozdelíme.
Časť z nich zaženieme do košiaru
mesačného.
O zvyšok sa podelíme
pozbieraš ich do košíčka
- nech nespadne ani hviezdička !
A po rebríčku hviezdnej hitparády
zlezieme dole,
veľmi radi.
Tu na zemi,
na kraji chodníku,
si sadneme na obrubníku.
Raz začnú padať z neba veľké kvapky,
- čiarky plniaceho pera,
v domácej úlohe
od pani učiteľky Histórie.
Tá dávno do svojej triednej knihy
nás zapísala.
Všade vôkol narobia sa kvaky,
pribudne aj zgumovaná diera -
To nám však až v prílohe
do pamäte vyryje
chvíľa dokonalá.
Pred búrkou,
v olovenom plášti
a bleskami odetej oblohe
skryjem ťa pod strom -
na ňom hostia sa vtáky.
Ha ! - veď to je moruša ...
na blúzke máš od ovocia fialové fľaky !
...tá blúzka ma pokúša !
veľmi ma pokúša !
som ale potvora
chcem sa hrať s tebou na pána doktora.
Však ty chceš len na sestričku v ráde
... a je po paráde !
Preto už radšej skončím tú básničku,
a napíšem inú :
"O fľakatom tričku".
Začnem hoci:
na kraji chodníčku,
kamennom obrubníčku,
pri odbočke
na lesnú cestičku,
či pri banky pobočke,
zbadal som na krásnej kočke.....
tričko
celé fľakaté,
dodraté...
Au, facka od reality!
Bolí !!! ...
...som tu ja
a si tu i ty,
v tom sne sme trochu iní boli.
Drahá moja dievčica !
ty, vieš...,
svet okolo nás,
je rovnica ,
plná množstva známych
premenných i neznámych.
Majú riešenie ?
Možno áno.... - možno nie !
Dokonca aj priama úmera
nerovnako niekedy nám nameria
nerovnaké máme ruky,
nohy,
ba aj obe polky tváre
nerovnaký údel nám tento svet nameria.
vymetáme kúty,
aj zahnuté rohy,
na ruby obraciame snáre...
A každý deň je aj tak premiéra.
Vezmi si dve rovnobežky
dve čiary,
čo sa v žiadnom bode nestretnú.
a predsa -
posaď na ne kolobežky,
čáry - máry,
niekde v diali,
zdá sa. vari,
že až niekde pri rovníku,
sa zídu v mieste - úbežníku,
v bode ktorý je aj nieje súčasne.
však že sa predsa stretnú,
je na tom všetkom prekrásne.
aj keď iba v sne.
Môžu prežiť krásne chvíle
- nie, nie som na omyle,
deskriptíva ráta s úbežníkom,
s tým bodom - podvodníkom.
A ty , či ho nevidíš ?
Choď vlakom, či dlhým chodníkom
a pozri,
tam niekde v diali,
všetky body rovnobežnosť vzdali
spojili sa vedno
- v jedno.
Tak posaď sa ku mne,
tuto na chodníčku,
na okraji, obrubníčku,
pri lesnej cestičke,
krivoľakej, bez úbežníčku.
Nešťastnej,
bo jej kraje nikdy nestretnú sa...
že by v tom bola jej krása ?
Krása je v cieli nedohľadnom?
V pohľade zakázanom, kradmom?
Tak potom čo je láska ?
Prečo keď dostaneš jej zásah,
šíri sa jak svetlo, v kvantách,
a cítiš tepla návaly,
či sťahy úzkosti,
na hrudný kôš ti búši
buchar hriechov minulosti.
Rachot čo hluší
mozog – nie uši.
fyzika až do morku kosti....
A ak sa na časy zablýska,
možno raz úbežník
uvidíme zblízka !
Ja mám veľmi veľa času,
isto počkám na tú masu
bodov, priamok, kriviek
čiar nekonečných
skrytých v tele
Skvelé !!!
Len dostanem trochu zlosti,
keď dočkajú sa toho iba moje kosti,
a aj to nie celé .
Šantenie vetríc - bezočiviek
poženie spolu s popolom
kostný prach poľom
od rovníka k pólom.
Cestou ho budú rozsýpať.
Tak dajme veciam trocha deja,
padnime spolu do záveja
z cukrovej vaty
vyhlásme si vojnu navzájom:
omlátime si hlavy
modrými vankúšmi z oblohy
plnými našich snov a prianí.
a padákov púpav si ušijeme šaty
slimáka popýtame o podnájom
ako slušnosť vraví.
A ak nie – tak prisám vačku
vyženieme korytnačku
z domca.
proste – sproste
spravíme z nej bezdomovca
Dievča ! Poď sa so mnou hrať !
Kým život dá nám ďalší mat...
Ten život, čo niekomu praje,
dá mu vypiť,
dá mu najesť,
dá mu šťastie, dá aj zdravie..
inému nič nechce dať.
Ťažko sa s ním o tom prekárať.
Pozri ! Perly sa nám práve
k nohám zosypali!
Mesiac pútnik,
keď medzi hviezdami sa predieral,
dierou v čiernom vreci nočnej oblohy
rozsýpal po tráve
priezračné perly,
trblietavé diamanty,
ku ktorým ráno
hrejivé svoje lúče ranné slnko
lenivo vystiera.
Mesiac už takto veky vekov
obtáča zem nekonečnou stuhou
spletenou zo žiarivej hrivy komét
posypanou miliónmi malých hviezdičiek.
Pohlaď ich, drahá moja rukou,
prejdi sa po nej bosou nohou
chcem vidieť lásky žiaru
z tvojich modrých očičiek
Tou stuhou Slnku značí
noc čo noc
Mesiac čo mesiac
od východu na západ
cestu na spoločné rendevous
kvapkami rosy rannej.
V nich sa zračí
volanie túžby jeho o pomoc.
Volá on stále viac a viac
až stretnutie je na dohľad.
Vtedy prezlečie sa
do sviatočného denného odevu
a ..odíde zas preč po ceste priamej.
Len tebe na nohách
ostanú perličky – hviezdičky
kvapky rosy – neba slzičky
zvyšok nočného oparu.
Bojím sa , mám strach
nie veľký – len taký,
taký celkom maličký,
že zas do neba sa poberú.
preto rýchlo tie, čo ostanú ti na nohách
ústami chcem ti utierať.
lebo - mám ťa veľmi rád,
tak prosím nečakaj.
a poď sa hrať!
